Chcem upriamiť pozornost na to, ako neviditeľne nás môže ovládať mechanizmus z detstva, ktorý nám hovorí: „Budeš v bezpečí a milovaný len vtedy, ak budeš všetkým vyhovovať a nikomu nespôsobíš nepríjemnosti.“ Tento program nie je o skutočnej dobrote, ale o strachu z odmietnutia. Prejavuje sa aj takto: súhlasíte s nadčasmi v práci, s pomocou kamarátovi pri sťahovaní (aj keď padáte od únavy), alebo s návštevou u svokrovcov, hoci ste si chceli oddýchnuť…. Hodiny v hlave rozoberáte jednu vetu, ktorú vám niekto povedal, a trápite sa, či ste sa ho nejako nedotkli. Radšej prehltnete hnev alebo nespravodlivosť, len aby nebola „zlá atmosféra“. Váš vnútorný pokoj obetujete za falošný pokoj v miestnosti. Ak náhodou urobíte niečo pre seba, cítite sa ako sebec. Máte pocit, že musíte neustále „makať“ na tom, aby vás ľudia mali radi. Keď sa vás niekto opýta: „Kam chceš ísť na večeru?“, odpoviete: „Mne je to jedno, prispôsobím sa.“ (V skutočnosti sa bojíte, že váš výber nebude ostatným chutiť).

Ľudia, ktorí radi berú, si vás nájdu ako magnet, pretože vedia, že neviete nastaviť hranicu. Dlhodobé potláčanie seba samého vedie k úzkostiam, depresii alebo k náhlym výbuchom hnevu, ktoré okolie nechápe (pretože ste boli „vždy taký dobrý/á“).

Ak tento program nerozpoznáte, stáva sa vaším neviditeľným šéfom.

Z pohľadu rodinných konštelácií, tento program nevznikol náhodou. Je to nevedomý mechanizmus prežitia, ktorý sme prebrali od našich predkov. V minulosti totiž vylúčenie zo skupiny znamenalo smrť. Aby naši predkovia prežili v rodine alebo komunite, museli sa prispôsobiť, nevyčnievať a slúžiť celku.

Tento program sa môže dediť ako:

nevedomá lojalita: Dieťa miluje svojich rodičov tak hlboko, že podvedome preberá ich vzorce správania. Ak bola tvoja mama „slúžkou rodiny“, ktorá nikdy nepovedala nie, ty ako „dobré dievča“ nevedome opakuješ jej osud, aby si k nej stále patrila. Ak bol tvoj otec mužom, ktorý sa vždy podriadil silnejším, ty ako „dobrý chlapec“ robíš to isté, aby si ho nezahanbil svojou silou.

podmienka lásky: V mnohých rodinách bola láska odmenou za poslušnosť. „Budeme ťa ľúbiť, len ak budeš ticho, budeš mať samé jednotky a nebudeš robiť problémy.“ Týmto sa v dieťati ukotví presvedčenie, že jeho vlastná HODNOTA je nebezpečná a len „maska vyhovenia“ mu zaručí prijatie.

prevzaté bremená: Často si v systéme nesieme pocity viny našich predkov. Ak niekto v rode niekomu ublížil, ďalšia generácia sa môže podvedome snažiť „odčiniť“ tento dlh tým, že sa stane prehnane obetavou a dovolí iným, aby ju zneužívali.

Problém nastáva, keď si tieto staré rodové programy prinesieme do moderného partnerstva. V minulosti možno slepá poslušnosť zachránila rodinu pred hladom alebo konfliktom, ale dnes zabíja intimitu.

Keď muž/žena vo vzťahu uprednostňuje názor svojej matky alebo okolia, v konštelačnom zmysle tým hovorí: „Stále som viac dieťaťom svojich rodičov než partnerom svojej ženy/muža.“ Tým narúša poriadok lásky, kde by partnerstvo malo mať prednosť pred pôvodnou rodinou.

Ak to neodhalíme a nebudeme sa tejto téme venovať, tento program nás bude ticho ovládať. Budeme sa cítiť vyčerpaní, nepochopení a vo vzťahu osamelí. Bez vedomého preťatia týchto neviditeľných pút budeme tento vzorec odovzdávať aj svojim deťom – tie sa opäť naučia potláčať seba, aby vyhoveli vám.

Uzdravenie začína v momente, keď sa s úctou pozriete na svojich predkov a poviete: „Ďakujem za život, ktorý ste mi dali, ale za túto cenu ho už žiť nemusím. Teraz sa pozerám na svoju vlastnú cestu a na svojho partnera.“

Každý jedenkrát, keď poviete ‚nie‘ niečomu, čo vás vyčerpáva, hovoríte v skutočnosti ‚áno‘ svojej vlastnej duši. A to je presne ten okamih, kedy sa konštelačné pole začína liečiť.“

Ak ste sa aj vy našli v týchto riadkoch a cítite, že nastal čas pozrieť sa na svoje neviditeľné putá v bezpečnom a otvorenom konštelačnom poli, rada vás týmto procesom prevediem. Spoločne môžeme tieto staré vzorce uvoľniť, aby ste mohli začať žiť svoj vlastný príbeh v slobode a radosti.

Ponúkam vám priestor na hlbokú prácu prostredníctvom:

Individuálnych terapií, kde sa budeme venovať vašej téme v súkromí.

Skupinových konštelačných popoludní, kde využijeme silu a podporu spoločného poľa.

Teším sa na vás a na vaše nové začiatky.

Program „dobrého dievčaťa/chlapca“ je tichý zabijak intimity, pretože namiesto dvoch dospelých ľudí je vo vzťahu prítomný len jeden a „tí druhí“.

Dôsledkom tohto správania je, že partnerka sa o muža (a naopak) nemôže oprieť. Vzťah prestáva byť bezpečným prístavom, pretože doň neustále preteká vplyv iných ľudí.

Žena v takomto vzťahu podvedome cíti: „Nie sme tu my dvaja. Rozhoduje tvoja mama, tvoj šéf, bývalá partnerka, alebo tvoji kamaráti. Ty nie si môj ochranca, ty si niekoho poslušné dieťa.“ To vedie k strate úcty a následne aj k strate príťažlivosti.

Tento program sa neprejavuje len v hádkach, ale aj v živote a okolí, napríklad v podobe priateľov, ktorí akceptujú len jedného z vás a druhého ignorujú. „Dobrý chlapec/dievča“ to dopustí, pretože nevie nastaviť hranicu. Okolie vám dáva najavo, že ako pár nie ste rešpektovaní. Pozývajú vás na akcie, kde je jeden z vás jasne „navyše“. Ak niekto z rodiny,priateľov alebo známych kritizuje vášho partnera a vy mlčíte (aby ste nespôsobili konflikt), v podstate sa staviate proti vlastnému vzťahu.

Vyliečenie tohto programu nie je o tom začať byť „zlý“. Je to o objavení vlastnej HODNOTY.

Povedať niekomu „toto nie je tvoja vec, rozhodneme sa s partnerom sami“, nie je útok, ale ochrana vášho spoločného priestoru. Hranica nie je útok na iných, ale akt lásky k sebe a k svojmu partnerovi.

 Vo vzťahu musia byť na prvom mieste potreby partnerstva. Ak je vonkajší svet dôležitejší ako pokoj doma, vzťah začína odumierať.

Partnerstvo je tanec dvoch. Ak jeden z nich stále pozerá do hľadiska, či mu niekto tlieska, nikdy sa nebude môcť naplno sústrediť na toho, koho drží v náručí.

Partnerstvo je totiž tou najkrajšou a zároveň najnáročnejšou príležitosťou na náš osobný rast. Práve v blízkosti milovaného človeka sa naše staré rany a zraniteľné miesta ukážu oveľa rýchlejšie, než keby sme kráčali životom sami. Partner nám nastavuje zrkadlo, do ktorého sa niekedy pozerá ťažko, no práve v tom spočíva ten vzácny dar.

Je to výzva – ustáť túto spoločnú cestu s láskou, neutekať pred bolesťou, ktorú v nás druhý nevedomky otvára, ale namiesto toho vždy hľadať spôsob, ako ju spoločne vyliečiť. Lebo len tam, kde sú hranice pevné voči svetu, môže byť srdce vo vnútri vzťahu skutočne slobodné a v bezpečí.

S láskou Ivka

Čo nás zvieratá učia o sile pokračovať

Keď som dnes tvorila obsah pre svoju novú webovú stránku a venovala sa téme  Zvieracie konštelácie, nečakala som, aký silný príbeh s jeho posolstvom sa mi  otvorí. Bol to moment čistého uvedomenia o tom, akými hlbokými spoločníkmi nám zvieratá v skutočnosti sú. Často si myslíme, že my zachraňujeme ich. No pravdou je, že oni sú tu preto, aby pomohli „zachrániť“ nás – naše srdcia, naše emócie, našu stratenú rovnováhu a chuť žiť a užívať si radosť zo života. Zvieratá sú fascinujúce bytosti. Neposudzujú, jednoducho nasávajú naše emócie a často na seba preberajú záťaž, ktorú my sami nevieme spracovať. Ukazujú nám, kde potrebujeme zjemniť, kde si naopak nastaviť pevnejšie hranice a kde v našom vnútri vládne chaos.

Príbeh mačičky, ktorá nestratila chuť žiť

Pri práci sa mi otvoril obraz mačičky, ktorá prišla o jednu nohu. Mohlo by sa to zdať ako tragédia, no v poli sa ukázalo niečo oveľa hlbšie. Táto mačička svojmu majiteľovi priniesla to najdôležitejšie posolstvo, aké mohol dostať. Jej majiteľ si prešiel nesmierne ťažkým obdobím – stratou partnerky, s ktorou zdieľal veľkú časť svojho života. A práve táto mačička, hoci fyzicky oslabená, mu ukázala cestu. Aj na troch nohách sa dá bežať vpred. Aj keď niečo bytostne dôležité stratíme, život v nás je stále silnejší než bolesť zo straty.
Táto mačička mu (aj nám) hovorí: „Pozri, som tu. Prežila som. Aj keď som iná, mám veľkú ranu, ale stále si užívam každý deň. A ty by si mal tiež, tak ako Ja…“
Zvieratá neoplakávajú minulosť tak ako my. Ony žijú v prítomnosti a toto učia aj nás.To je jediná cesta ako byť šťastný a nepremrhať dar života.  Učia nás, že:
Život ide ďalej: Aj keď cítime smútok kvôli strate blízkeho, dar života, ktorý nám zostal, je posvätný.
Sme bojovníci: To, že sme tu, znamená, že máme ešte kráčať, tvoriť a radovať sa – presne tak, ako tá mačička na troch nohách.
Láska neumiera: Spojenie so zvieratami nám pomáha preklenúť most medzi týmto svetom a svetom tých, ktorí už s nami nie sú. 
Náš svet je TU….pokiaľ dýcháme a naše srdce bije- prúdi v nás sila života.
Ak sa vo vašom živote so zvieratkom deje niečo náročné – či už choroba alebo zvláštne správanie – skúste sa na chvíľu zastaviť. Čo vám tým chce povedať? Aké posolstvo pre vašu dušu nesie?
Cez Zvieracie konštelácie sa spoločne pozrieme na to, čo vám váš verný priateľ zrkadlí a ako vám pomáha liečiť vaše vlastné témy. Pretože oni nás milujú tak veľmi, že sú ochotní kráčať na troch nohách, len aby sme my opäť našli stabilitu na tých svojich a opäť sa tešili zo života.

Moment, kedy sa vonkajšie „musím“ zmenilo na vnútorné „chcem, pretože si seba vážim“, bol pre mňa kľúčový

Boli časy a mnohí z vás to pravdepodobne mali asi rovnako, že motiváciou na životnej ceste  nám bola pochvala, pohľady a uznania iných. zvládanie prekážok a hľadanie riešení, lebo vieme, že nás niekto potrebuje. Ten pocit, že sme pre niekoho užitoční, je silným motorom. Je to ten známy pocit dobre vykonanej práce, keď vidíme vďaku v očiach druhých a povieme si: „Stálo to za to.“ Lenže život má svoj spôsob, ako nás zastaviť, keď ideme proti sebe. Prídu prekážky, pády a bolesti, ktoré už nejdú „rozchodiť“ len silou vôle. Tento moment býva náročný. Je to bod, kde končí motivácia zadosťučinením od okolia a začína sa cesta skutočnej slobody. V tých najťažších chvíľach, uprostred ticha a vyčerpania, sa začína vynárať tichá otázka: „Naozaj je toto jediná cesta? Musím sa neustále rozdávať, aby som mala právo existovať? Neexistuje niečo iné?“ Tieto zastavenia nás vedú hlbšie do nášho vnútra. Tam, kde už nieje nikto, komu by sme sa museli páčiť. Zrazu zisťujeme, že už nemusíme „zachraňovať“ svet, aby sme mali hodnotu. Že všetky tie kroky, tie ťažké boje a každodenné víťazstvá majú nový stredobod – seba a len tu žiť v súlade so sebou. Prechod od „som tu pre vás“ k „som tu pre seba“ nie je sebectvo. Je to najvyšší prejav úcty k životu. V tomto bode sa jedinou skutočnou motiváciou stáva sebaláska. Tá hlboká, tichá úcta k vlastnej ceste, k svojim jazvám aj snom. Keď začneš robiť veci nie preto, že si to zaslúžia iní, ale preto, že si to zaslúžiš Ty, tvoj život získa úplne inú farbu. Už nekráčaš z povinnosti, ale z lásky. A práve vtedy sa stávaš aj pre okolie najužitočnejším – pretože vyžaruješ silu človeka, ktorý našiel cestu domov. K sebe- svojej duši. Dnes už viem, že motivácia postavená na sebaláske a úcte k vlastnej ceste je tá jediná, ktorá nevyhorí. Už nekráčam preto, aby ma videli. Kráčam preto, lebo si vážim seba a každý jeden krok, ktorý som k sebe musela urobiť. A jako viem, že to robím už z lásky k sebe? No sprevádza ma radosť, vďačnosť a chuť  zvlávať výzvy života, pretože to robím pre seba, pretože to je život….
„Niekedy sú však tieto staré vzorce a hlad po uznaní zakorenené oveľa hlbšie, než si myslíme. Sú ako neviditeľná kotva, ktorú sami nevieme odhaliť. Možno len cítite, že stojíte na mieste, že sa potrebujete pohnúť ďalej, no sami to v tejto chvíli jednoducho nezvládate. A to je v poriadku.
Ak to  cítite, pozývam vás do bezpečného priestoru konštelačnej práce pod mojím vedením. Či už skupinovo, alebo individuálne. Spoločne sa pozrieme na to, čo vás brzdí, aby ste tie staré závažia mohli s úctou odložiť a konečne kráčať životom ľahšie – sami za seba.“