Moment, kedy sa vonkajšie „musím“ zmenilo na vnútorné „chcem, pretože si seba vážim“, bol pre mňa kľúčový
Boli časy a mnohí z vás to pravdepodobne mali asi rovnako, že motiváciou na životnej ceste nám bola pochvala, pohľady a uznania iných. zvládanie prekážok a hľadanie riešení, lebo vieme, že nás niekto potrebuje. Ten pocit, že sme pre niekoho užitoční, je silným motorom. Je to ten známy pocit dobre vykonanej práce, keď vidíme vďaku v očiach druhých a povieme si: „Stálo to za to.“ Lenže život má svoj spôsob, ako nás zastaviť, keď ideme proti sebe. Prídu prekážky, pády a bolesti, ktoré už nejdú „rozchodiť“ len silou vôle. Tento moment býva náročný. Je to bod, kde končí motivácia zadosťučinením od okolia a začína sa cesta skutočnej slobody. V tých najťažších chvíľach, uprostred ticha a vyčerpania, sa začína vynárať tichá otázka: „Naozaj je toto jediná cesta? Musím sa neustále rozdávať, aby som mala právo existovať? Neexistuje niečo iné?“ Tieto zastavenia nás vedú hlbšie do nášho vnútra. Tam, kde už nieje nikto, komu by sme sa museli páčiť. Zrazu zisťujeme, že už nemusíme „zachraňovať“ svet, aby sme mali hodnotu. Že všetky tie kroky, tie ťažké boje a každodenné víťazstvá majú nový stredobod – seba a len tu žiť v súlade so sebou. Prechod od „som tu pre vás“ k „som tu pre seba“ nie je sebectvo. Je to najvyšší prejav úcty k životu. V tomto bode sa jedinou skutočnou motiváciou stáva sebaláska. Tá hlboká, tichá úcta k vlastnej ceste, k svojim jazvám aj snom. Keď začneš robiť veci nie preto, že si to zaslúžia iní, ale preto, že si to zaslúžiš Ty, tvoj život získa úplne inú farbu. Už nekráčaš z povinnosti, ale z lásky. A práve vtedy sa stávaš aj pre okolie najužitočnejším – pretože vyžaruješ silu človeka, ktorý našiel cestu domov. K sebe- svojej duši. Dnes už viem, že motivácia postavená na sebaláske a úcte k vlastnej ceste je tá jediná, ktorá nevyhorí. Už nekráčam preto, aby ma videli. Kráčam preto, lebo si vážim seba a každý jeden krok, ktorý som k sebe musela urobiť. A jako viem, že to robím už z lásky k sebe? No sprevádza ma radosť, vďačnosť a chuť zvlávať výzvy života, pretože to robím pre seba, pretože to je život….
„Niekedy sú však tieto staré vzorce a hlad po uznaní zakorenené oveľa hlbšie, než si myslíme. Sú ako neviditeľná kotva, ktorú sami nevieme odhaliť. Možno len cítite, že stojíte na mieste, že sa potrebujete pohnúť ďalej, no sami to v tejto chvíli jednoducho nezvládate. A to je v poriadku.
Ak to cítite, pozývam vás do bezpečného priestoru konštelačnej práce pod mojím vedením. Či už skupinovo, alebo individuálne. Spoločne sa pozrieme na to, čo vás brzdí, aby ste tie staré závažia mohli s úctou odložiť a konečne kráčať životom ľahšie – sami za seba.“